• Aktuality

      • Festival slobody
        • Festival slobody

        • 14.11.2023 14:39
        • Festival slobody organizuje Ústav pamäti národa s cieľom pripomínať a analyzovať obdobie neslobodných režimov na Slovensku. Študenti tak mohli nazrieť do trpkých osudov reálnych ľudí. 
        •  

          The Windermere Children alebo Deti od Windermere, mi zmenil pohľad na druhú svetovú vojnu. Nepoznám veľa filmov, ktoré by sa venovali určitej povojnovej problematike tak, ako práve tento. Ukázal sa iný, nový pohľad na holokaust. Asi ten najväčší dôvod, prečo sa ma to tak dotklo bol, že jednoducho hlavné postavy boli deti, moji rovesníci a mi to tak vnútilo do hlavy, že mám byť vďačná za čo mám. Bol to takzvaný emotional rollercoaster“ pre mňa, šlo sa zo smútku na nádej, na strach a zase na smútok. Asi také viaceré časti, ktoré ma viacej zaujali boli ako napr. prvá večera – keď Oscar Friedmann, povedal kuchárke, nech donesie viacej chleba, nech deti vidia, že nikdy nedôjde. Alebo keď zmizol pes jednej panej a ona Oscarovi na to povie, že ušetrite palicu a rozmaznajte dieťa a on jej nato odpovie: „Unlike carpets madam, children are not improved by beating.“ 

          Alžbeta 3.G

           

          Film o deťoch z Windrmere mi ukázal úplne inú perspektívu, čo sa týka 2.svetovej vojny. Nikdy som sa nezamýšľal nad generáciou ľudí, ktorá to prežila, ktorej sa podarilo dostať sa z koncentračných táborov. Kým som nevedel, o čom presne bude tento film, tak ma počiatočné scény dostali do rozpakov. Najviac som vnímal postoj chalana, ktorý ako jediný ostal v autobuse aj po tom, čo všetci vystúpili. Ja sám som nevedel, či mám veriť tomu, čo im rozprávajú. Skoro celý život som prežil v režime klamstiev, propagandy, násilia, nevraživosti, udávania, smrti. Teraz sa mi dostanú správy, že som vyslobodený. Nedokážem si predstaviť veriť niekomu. Najmä niekomu, kto mi povie, že idem za lepším životom, že idem niekam, kde mi bude dobre, niekam, kde budem mať jedlo a podobne. Niečo také sa už, myslím, stalo. Nasadli do vlaku, vysadili ich na mieste s rovnakými budovami, vzali mi oblečenie. Ja som mal obrovské pochybnosti už len pri sledovaní filmu. Deti, ktoré si týmito udalosťami prešli, ich museli mať násobne väčšie. Boli síce veci naznačujúce niečo nové. Žiaden ostnatý drôt, absencia násilia a celkový prístup zamestnancov, no aj napriek všetkému by som asi ušiel. Popravde ma prekvapilo, že nikto to nespravil. Niektorí mali na mále, ale nespravili to. Už len to obdivujem na všetkých tých deťoch, aj to ako sa neskôr v živote postavili znova na nohy a začali žiť.

          Na záver by som asi spomenul dve veci a to, že sa mi úplne páčila postava Bena, neviem to vysvetliť, ale niečo vo mne zanechala. A po druhé, že vďačím tomuto festivalu za to, aké konverzácie rozvinul medzi mnou a mojim ocinom. Za to veľmi ďakujem.

          Marek, 3.G

           

           

          Prežil som len preto, lebo som bol dosť silný zobrať chleba tým, čo boli príliš slabý na to, aby ho zjedli.” Táto veta ma zasiahla najviac z celého doobedia. Predstava, že by som musel každodenne niekoho v podstate odsúdiť na smrť tým, že mu vytrhnem jedlo z rúk.. Ten pocit ich musel požierať z vnútra. Ale myslím si, že sa im toto svedomie časom potlačilo a jediné o čo šlo, bolo prežiť. Vidno to bolo aj na prvej večeri, kde všetci v momente vytrhli chlieb z košíkov a utekali ho schovať, kam sa len dalo.

                      Z tohoto festivalu som si odniesol viac vecí ako z minuloročného. Najväčšia myšlienka pre mňa bola asi tá, že nie každý kto prežil holokaust, nutne vyhral.

           

          Matúš, 2.G

          Priznám sa, že mi téma nikdy nebola nejak blízka. Keď sa spomína holokaust, do pozornosti sa dávajú čísla, miesta a výsledky počínania osôb, ktoré stoja na čele týchto činov. Veľmi malá hŕstka ľudí spomenie v spojitosti s touto témou veci, na ktorých skutočne záleží. Tie veci za oponou. Veci, ktoré sú na prvý pohľad skryté. Pri filme som si uvedomila, koľko vecí si vážim nedostatočne. Koľko „privilégií“ beriem na ľahkú váhu. Vidieť deti utekať s chlebom skrývajúc si ho na akékoľvek možné miesto ma zhrozilo. Pozerať sa, ako sa boja vložiť do druhých čo i len kúsok dôvery bolo tiež náročné spracovať. Na začiatku som mala nepríjemný pocit, že sa niečo zlé stane. Myslela som si, že má niekto z vedenia nejaký zlý úmysel a mala som stres z toho, čo by týmto už dosť ublíženým deťom mohli ešte spraviť. Nestalo sa tak. Pocit, že je o nich dobre postarané a majú sa dobre bol upokojujúci. Potom prišli scény s nočnými morami, negatívnymi kresbami a listami s oznámením o úmrtí ich blízkych. Znova som si uvedomila, že som sa na situáciu pozerala zvrchu. To, že im dali  jesť, čo si obliecť a kde spať nezaplátalo rany, ktoré im ostali po mesiacoch prežitých v otrasných podmienkach koncentračného tábora. Začala som sa na situácie pozerať zasa inak, zblízka.

                                                                                                                    Adela, 3.G

           

          Filmy boli vybrané na Festival slobody, aby sme nikdy nezabudli, že si máme vážiť slobodu ktorú máme pokiaľ nám ju opäť svet nezoberie. Môže to byť aj zajtra, či o dekádu, či o storočie, nik nevie. Nikdy netreba zabudnúť na minulosť, lebo je to niečo, čo vytvarovalo našu, či dnešnú dobu. Je dobré si spomenúť na hrdinov minulého storočia a ich pokusy o záchranu ľudských životov, od tých najmladších po najstarších, každý život je dôležitý, na každom záleží. Každý má ten svoj príbeh, tak nech si ho môže svet vypočuť. Prečo by mal človek mať právo brať druhým ľuďom možnosť spoznať, aký život ozaj vie byť? Kto určuje, ktorí sú hodní života a ktorí nie? „Naša sloboda končí tam, kde začína sloboda niekoho iného.“ Tak do nej nezasahujme, lebo na to nemá nik z nás dôvod, ani právo.

                                                                                                                                Katka, 1.G

          Malé deti. Tých tam nebolo tak veľa.  Ale držali pokope. Predpokladám, že ony už nemali rodinu, alebo ich príbuzní boli niekde stratení. Tieto deti nasledovali najstaršie dievča, Belu. ,,Kamkoľvek ide Bela, idú aj ony.”. Aj keď každé z nich dostalo vlastnú posteľ, radšej si ľahli pod posteľ Bely, aj keď by to znamenalo že majú spať na zemi. Keďže v tábore nemali nikoho, kto by sa o ne staral, starali sa o seba navzájom. Vytvorili si akoby vlastnú rodinu.

                                                                                                                    Lujza, 2.G

           

          Pre zobrazenie fotiek, kliknite na obrázok: 

           

           

           

           

        • Naspäť na zoznam článkov